EPIC Obsah

Spoznajte ústredné témy, ktoré naši odborníci vyvinuli počas dvoch rokov práce v projekte EPIC. Interdisciplinárne a interkultúrne dielo, ktoré obohatí našu perspektívu o niekoľko dôležitých tém pre medziľudskú a medzigeneračnú komunikáciu. Stiahnite si EPIC BOOK: "Podpora, pripojenie a vedenie. Sprievodca pozitívnou komunikáciou" na prehĺbenie hlavných tém.

Nižšie nájdete krátky úvod ku každému z nich.

AKO MÔŽE POZITÍVNA PSYCHOLÓGIA PODPORIŤ KOMUNIKÁCIU?

Vedecký výskum o pozitívnej psychológii sa v poslednom desaťročí rozrástol. Pozitívna psychológia má za cieľ zlepšiť každodenný život, zdravotnú starostlivosť, vzdelávacie systémy, pracovný život a spoločnosti na celom svete. Inými slovami, cieľom je znásobiť pozitívne stránky ľudského života. Cieľom pozitívnej psychológie nie je absencia negatívnych, ale znásobenie pozitívnych stránok v živote človeka. Pozitívne sociálne vzťahy sú napríklad jednou zo základných dimenzií psychickej pohody (okrem zmyslu života aj autonómie, osobného rastu a sebaprijatia).

Komunikácia je základným kameňom pozitívnych vzťahov a hodnotného spoločného života. Čo znamená „pozitívne“ v komunikácii? Fungujúce, životaschopné a výživné vzťahy sa vyznačujú svojou flexibilitou, empatiou, spojením a angažovanosťou. „Pozitívna komunikácia“ je kľúčová pre vzťahy, obsahuje zhovievavú tvár a úctivé zaobchádzanie medzi odosielateľom a príjemcom. V rámci tohto postoja sú ľudia otvorení a čestní, pokiaľ ide o ich potreby. Stoja si za svojím a majú „srdce na správnom mieste“. Základom je nielen kvalita mojej reakcie, ale aj vnímanie toho, kto je vedľa mňa. Čo chce druhá osoba vyjadriť? Prostredníctvom aktívnej a pozitívnej verbalizácie je možná plynulá a rešpektujúca komunikácia.

HUMANISTICKÁ PSYCHOLÓGIA: MÔJ POSTOJ JE INÝ

Pozadie terapie zameranej na človeka

Humanistická psychológia Carla Rogersa vznikla v 50. a 60. rokoch 20. storočia ako reakcia na dominantné psychologické teórie tej doby, akými boli behaviorizmus a psychoanalýza. Tieto dva myšlienkové smery mali veľmi odlišné prístupy k psychológii, ktorá podľa Carla Rogersa musela viac zohľadňovať subjektívnu skúsenosť a slobodu jednotlivca.

Psychoanalýza bola viac zameraná na zážitky z detstva a nevedomé konflikty, ktoré silne ovplyvňovali správanie a osobnosť jednotlivca. Okrem toho psychoanalytickí terapeuti často používajú direktívny a analytický prístup, aby povzbudili svojich pacientov, aby preskúmali svoje najhlbšie pocity a čelili svojim vnútorným konfliktom.

Behaviourizmus sa na druhej strane zameriava na pozorovateľné správanie a environmentálne stimuly, ktoré ich ovplyvňujú. Behaviouristi verili, že správanie sa dá formovať a podmieniť, a často používali techniky posilňovania a trestania na úpravu správania jednotlivcov.

Naproti tomu humanistickí psychológovia, vrátane Carla Rogersa, veria, že každý človek má potenciál pre rast a rozvoj a že tento potenciál možno realizovať prostredníctvom pozitívnych vzťahov a podporného prostredia. Obhajujú nedirektívny prístup zameraný na človeka, povzbudzujúc jednotlivcov, aby prevzali kontrolu nad svojím rastom a našli svoju cestu.

Rogeriánske myslenie, ktoré sa pôvodne považovalo za terapiu, sa teraz široko používa v rôznych oblastiach, ako je vzdelávanie dospelých, vyučovanie a politická a sociálna činnosť. Je to otvorená a nedogmatická myšlienka vyvinutá okolo praxe.

Všímavosť

Všímavosť je v prvom rade spôsob pochopenia toho, čo prežívame. Prostredníctvom zmyslového vnímania sa môže zamerať na vnútorný stav, ako je viscerálny vnem alebo vonkajšie udalosti. Je to stav vedomia na rozdiel od „automatického pilota“. Všímavosť je spôsob bytia vo vzťahu k vlastnej skúsenosti, k tomu, čo vnímame piatimi zmyslami, vnemom nášho tela, emóciami a myšlienkami. Vyplýva to z toho, že dobrovoľne upriamime svoju pozornosť na našu súčasnú skúsenosť a otvorene ju preskúmame, či už sa nám to zdá príjemné alebo nie, pričom si k sebe vytvoríme postoj tolerancie a trpezlivosti. Ide o trénovanie schopnosti priblížiť sa k vlastnej skúsenosti, emocionálnej a/alebo fyzickej, a nie vyhýbať sa jej.*

*P. Philippot, z webinára „Intervencie založené na všímavosti“, Lyon 2021

SORC – MODEL NA ANALÝZU A ZMENU VZORIEK SPRÁVANIA

SORC model je jedným z najznámejších modelov psychoterapie a koučingu. Vyvinuli ho Kanfer a Saslow v roku 1969 a je základným prvkom behavioristického terapeutického prístupu. Myšlienka: Existujú štyri faktory, ktoré nás vedú k tomu, aby sme sa naučili, používali a udržiavali problematické správanie. Aký môže byť prínos pre pozitívnu a ústretovú komunikáciu? Keď sa s nami niekto rozpráva verbálne alebo neverbálne, máme určité množstvo možných reakcií. To, čo iní ľudia robia alebo hovoria, môže byť spúšťačom, ale nie príčinou našich pocitov. Podľa chápania v behaviorálnej terapii existuje predpoklad siete spúšťačov spôsobujúcich (problematické) správanie. Keď jasne zvážime situáciu, organizmus, reakciu a dôsledok (SORC), môžeme identifikovať body, na ktorých treba začať pracovať. Nemôžeme zmeniť pocity, situácie alebo dôsledky, ale máme vplyv na naše myšlienky a reakcie, len čo si ich uvedomíme. To môže viesť k transformácii nášho správania a komunikácie.

SILA EMPATIE

Všeobecne povedané, empatia je schopnosť cítiť a porozumieť inej osobe, postaviť sa na jej miesto a vidieť svet jej očami.

„Byť empatický znamená čo najpresnejšie vnímať vnútorný referenčný rámec iného spolu s emocionálnymi zložkami a význammi, ktoré k nemu patria, ako keby sme tou osobou boli my, ale bez toho, aby sme stratili zo zreteľa stav akoby. (...) Empatická kapacita teda znamená, že napríklad prežívame bolesť alebo potešenie iného tak, ako to prežívajú oni, a vnímame príčinu tak, ako ju vnímajú oni (t. j. vysvetľujeme ich pocity alebo vnemy tak, ako si ich vysvetľujú oni sami) bez toho, aby sme zabúdajúc, že toto sú skúsenosti a vnímanie toho druhého.“ Ako je vysvetlené v knihe Carla R. Rogersa: „Ako sa stať osobou: Pohľad terapeuta na psychoterapiu“.

Empatia je kľúčovým aspektom akejkoľvek konštruktívnej formy komunikácie, ktorú si nemožno zamieňať so sympatiou alebo súcitom. Sympatia je zdieľanie emócií a záujmu o druhých a predpokladá citovú blízkosť a schopnosť reprezentovať duševné stavy. Súcit je skôr vnímanie utrpenia iného a ochota zmierniť jeho neduhy.

Na druhej strane empatia je zámerná a vedomá činnosť zameraná na pochopenie druhých. Tento proces je vedomým a zámerným úsilím porozumieť druhým zvnútra a automatickým. Je to proces, ktorý môže byť kognitívny aj emocionálny. Všetko závisí od situácie. Ak sa snažím pochopiť, čo kolega prežíva, keď so mnou zdieľa ťažkú situáciu, je to vedomý a zámerný proces známy ako kognitívna empatia; keď mi hovorí o svojej situácii, vyhŕkli mi slzy, pretože cítim jeho smútok, je to skôr automatický proces, známy ako emocionálna empatia. Ale tieto dve veci sú často prepojené.

Empatia je vrodený reflex, ale nedávne neurovedecké štúdie ukazujú, že sa dá zlepšiť, najmä tréningom. Empatii sa možno naučiť už od detstva a je nevyhnutné, aby deti vyrastali s vedomím, že existujú aj iné uhly pohľadu, ako sú ich vlastné, že v skutočnosti existuje množstvo uhlov pohľadu, a preto je vo výchove dôležitá komunikácia. Hoci sú niektorí ľudia prirodzene empatickejší, dá sa na tejto schopnosti pracovať a rozvíjať ju. Empatiu je potrebné cvičiť, pretože môže opäť zmiznúť.

NENÁSILNÁ KOMUNIKÁCIA (NVC)

Nenásilnú komunikáciu (NVC) založil v 60. rokoch minulého storočia americký psychológ Marshall Rosenberg. Bol žiakom Carla R. Rogersa a je považovaný za zakladateľa humanistickej psychológie. Rosenberg mal hlbokú túžbu objavovať a skúšať nové veci v oblasti komunikácie aj mimo nej.

Jadrom jeho praxe je mnoho prvkov rogeriánskej psychológie, najmä ústredný bod empatie, autentickosti a neodsudzovania v medziľudských vzťahoch.

KOMUNIKAČNÉ ŠTÝLY

Komunikácia počas celej histórie ľudstva bola predmetom záujmu a štúdia. Mnohí veľkí myslitelia, počnúc Hippokratom (460 pred Kristom), Carlom Jungom (1920), Myersom/Briggsom (50. roky 20. storočia), Keirseym (1967) a Lowrym (1978), sa pokúšali zorganizovať, kategorizovať a dať zmysel tomu, ako naša osobnosť presadzuje a riadi náš štýl komunikácie.

Komunikácia a osobnosť sú dva zásadné faktory, ktoré ovplyvňujú naše každodenné interakcie s okolím. Dobré komunikačné schopnosti nám pomáhajú jasne a efektívne vyjadrovať svoje myšlienky a nápady a zároveň počúvať a porozumieť druhým.

Pozitívne alebo negatívne osobnostné črty môžu ovplyvniť to, ako interagujeme s ostatnými a ako nás vnímajú. Funkcie ako empatia, otvorenosť a priateľskosť nám môžu pomôcť vybudovať vzťah a dôveru v našich vzťahoch. Cennou zručnosťou je aj prispôsobenie nášho komunikačného štýlu potrebám danej situácie a osoby, s ktorou komunikujeme. Komunikácia a osobnosť zohrávajú zásadnú úlohu pri zvládaní sociálnych situácií a budovaní vzťahov s ostatnými.

KOMUNIKÁCIA VO VZDELÁVANÍ

Ľudia sú sociálne bytosti. Už od narodenia túžime nadviazať vzťah. Vzťah je hľadanie a prijímanie niekoho iného, toho druhého. Vzťah znamená nechať toho druhého priblížiť sa k nám. Znamená to byť prvý ochotný k druhému pristúpiť, usmiať sa, pozvať ho hrať sa, spolupracovať, cítiť, počúvať, vypočuť si a prijať ho takých, akí sú.

Pre dieťa je pre rozvoj nevyhnutná pozorovacia a prieskumná hra, dialóg s dospelými a vzťahy s rovesníkmi. Ponúka dieťaťu pohľad presahujúci jeho vlastný, rešpektovanie základných pravidiel správania, zdieľania a pomoci: Zručnosti, ktoré je potrebné podporovať a monitorovať.

Vzdelanie má veľký potenciál, pretože je dôležitá kvalita vzťahov, a to ako medzi osobami, tak aj medzi faktami, vedomosťami a význammi. To si vyžaduje, aby sa deťom už od raného veku umožnilo aktívne sa zapájať do svojho rozvoja, klásť otázky, klásť otázky, konštruovať a rekonštruovať svoje vlastné skúsenosti v prvej osobe a dialógu s ostatnými.

Iba konkrétne činy budujú identitu človeka, každý vzťah otvára cestu, ktorá buduje sieť vzťahov, ovplyvňuje vzájomný rešpekt na všetkých úrovniach, ponúka slobodu komunikácie a zvládnutie kontroly nad sebou samým a okolím. Toto je cesta, na ktorej rastie viera v druhého, a to má pre človeka významný význam, pretože potvrdzuje osobnú dôstojnosť, ktorú dáva duchovný rozmer. Bez viery v blížneho zaniká ľudská veľkosť a harmónia, čo vedie k rozkladu spoločnosti.

RIEŠENIE KONFLIKTOV

V predchádzajúcich kapitolách sme skúmali zložitosť nenásilnej komunikácie a zisťovali, ako podporovať pozitívne vzťahy v rodinách a medzi členmi rodiny. Teraz sa vydávame do sféry, kde sa naše novonadobudnuté vedomosti a zručnosti môžu stať nástrojmi na zmenu, na intervenciu, keď je to najviac potrebné.

Ako vedúci rodinných a komunitných skupín naša úloha presahuje sebazdokonaľovanie a zdokonaľovanie komunikácie. Sme pozvaní stať sa katalyzátormi pozitívnych zmien v rodinách a iných komunitách, ktoré čelia kríze. Zatiaľ čo prvé dve kapitoly zdôrazňovali osobný rast a efektívnu komunikáciu, táto kapitola nás vybavuje konkrétnymi nástrojmi a stratégiami na podporu druhých v náročných časoch.

Od techník riešenia konfliktov cez úvod do mediácie a metódy šité na mieru pre pedagógov a rodičov až po holistický prístup k boju proti šikanovaniu nenásilnými prostriedkami, táto kapitola ponúka praktické rady, ktoré pomôžu rodinám prechádzať búrlivými vodami. Pamätajte však, že nejde len o techniku, ale aj o súcitný a empatický prístup, ktorý k týmto situáciám prinášate. Prístup trénera je rovnako dôležitý ako samotné nástroje, pretože práve prostredníctvom našich vzťahov skutočne meníme životy tých, ktorých chceme podporovať.

ZÁKLADY MEDIÁCIE

Mediácia je štruktúrovaný a dobrovoľný proces, v ktorom neutrálna tretia strana, známa ako mediátor, pomáha uľahčiť komunikáciu a vyjednávanie medzi spornými stranami s cieľom dosiahnuť vzájomne prijateľné riešenie ich konfliktu alebo sporu. Prečo mediácia? Aká je pridaná hodnota mediátora v procese riešenia konfliktov? Aké zručnosti potrebujem na sprostredkovanie konfliktov v rámci mojej rodiny, iných rodín alebo okolia? Nasledujúca kapitola predstavuje metódy mediácie vrátane niektorých vzorových scenárov mediácie. Upozorňujeme, že poskytnutie riadneho školenia o sprostredkovaní na týchto niekoľkých stránkach je nemožné. Chceme vám dať úvod do témy. Chceme vás pozvať a povzbudiť, aby ste si boli vedomí výhod riadeného procesu riešenia konfliktov, aby ste ako profesionálny alebo dobrovoľný spoločník ľudí používali meditačné metódy s vedomím, že konflikty sú súčasťou nášho každodenného života a majú veľkú šancu na osobný rast. a rast spojenia medzi ľudskými bytosťami.

PRÍSTUP BEZ OBVINY

Prístup No Blame* vyvinuli začiatkom 90. rokov v Anglicku George Robinson, riaditeľ školy pre deti s poruchami správania, a Barbara Maines, školská psychologička. Hľadali konštruktívnu metódu boja proti šikanovaniu. Dovtedy sa aplikovalo mnoho rôznych nástrojov na intervenciu v oblasti šikanovania, ktoré predpovedali vážne následky pre študenta, ktorý šikanuje. Trest a negatívne dôsledky však nemuseli situáciu šikanovaného dieťaťa zlepšiť, ale znamenali aj nebezpečenstvo pomsty. Barbara Maines a George Robinson navrhli koncept, ktorý sa nezameriaval na tresty, ale namiesto toho na vieru, že ak sa zmení skupinová dynamika v triede – čo znamená, že šikanovanie už ostatní spolužiaci nebudú považovať za cool alebo vtipné – tyran sa zmení. jeho správanie a prestať šikanovať. NBA berie do úvahy skutočnosť, že šikanovanie nie je len interakciou medzi páchateľom a obeťou, ale skôr situáciou, do ktorej je zapojená celá skupina, v tomto prípade trieda. Aktivity šikanovania sledujú iní – a v mnohých prípadoch je to otvorený alebo tichý súhlas ostatných, čo šikanu povzbudí, aby pokračoval. V dôsledku zvýšeného používania mobilných zariadení a dlhého trvania online vzdelávania bolo možné pozorovať aj nárast kyberšikany. V niektorých prípadoch sa študenti úmyselne nesnažia niekomu ublížiť a nesprávne odhadnú, aký vplyv môže mať príspevok, vtip alebo obrázok na internete.

*Beck, Detlef/Blum, Heike (2023), Prístup bez viny – praktická príručka, Kolín nad Rýnom

https://www.tk.de/resource/blob/2136590/02f83a5fcae2ef8e50f97868ef05f28a/2022-cybermobbingkernaussagen-

studie-cyberlife-iv-data.pdf , získané 17., 23. júla

Celá správa: https://www.tk.de/presse/themen/praevention/medienkompetenz/studie-cybermobbing-2095156

KYBERNETICKÉ ŠIKANOVANIE

Kyberšikanovanie je kruté voči iným odosielaním alebo uverejňovaním škodlivého materiálu alebo zapájaním sa do iných foriem sociálnej agresie pomocou internetu alebo iných digitálnych technológií*.

Kyberšikana je mimoriadne nebezpečná a môže dieťaťu (alebo dospelému) veľmi ublížiť.

Rodičia a učitelia často podceňujú nebezpečenstvo kyberšikany. Navyše sú často digitálne menej kompetentní ako deti. Zásah, ktorý vedie k odňatiu podpory páchateľovi zo strany okolostojacich alebo tichých študentov, bude mať dopad na tohto študenta.

*Nancy Willard, MS, JD, Sprievodca pre pedagógov kyberšikanou a kybernetickými hrozbami. Centrum pre bezpečné a zodpovedné používanie internetu.

ZÁSAH PROTI

ŠIKANOVANIE

Šikanovanie, najmä kyberšikana, ohrozuje fyzické a duševné zdravie a pohodu detí a mladých ľudí. Zároveň má dopad na celú rodinu, keď dieťa trpí následkami šikanovania. Šikanovanie je bežné najmä vo veku od 10 do 15 rokov, predovšetkým v okolí škôl a triednych kolektívov, ale aj v iných skupinách, kde sa stretávajú deti a mladí ľudia. Na šikanu a kyberšikanu by sa nemalo pozerať izolovane; kyberšikanovanie môže byť pokračovaním analógového šikanovania v digitálnom priestore. Pri riešení šikanovania alebo kyberšikany je nevyhnutné rozlišovať medzi hádkami, konfliktmi a šikanovaním. Zatiaľ čo hádky a spory často zahŕňajú relatívnu rovnováhu medzi stranami, predpokladá sa, že šikanovanie zahŕňa silnú nerovnováhu, ktorá si vyžaduje zásah dospelých.

Táto kapitola predstavuje metódu zásahu proti šikanovaniu (NBA) a ukazuje ju ako spôsob ukončenia šikanovania bez pripisovania viny. NBA bola pôvodne vyvinutá na použitie v školách v prípadoch klasického šikanovania, ale dá sa použiť aj na kyberšikanovanie, aby sa z dlhodobého hľadiska ukončilo škodlivé správanie šikanovania. Existujú aj ďalšie užitočné informácie, ako napríklad definícia šikanovania a kyberšikany, aké formy môže mať kyberšikanovanie a výsledky výskumu o účinkoch kyberšikanovania na obete. Pre rodičov je užitočné poznať metódu NBA. Môže sa použiť aj v iných skupinových konšteláciách, napríklad v rodinnej sieti, susedstve alebo v skupine mládeže.